Štyridsaťtri  žiakov našej školy, ktorých sprevádzali ako pedagogický dozor – Mgr. Zuzana  Čižmáriková, Ing. Marcela Kováčová, Mgr. Dušan Turčan a Mgr. Miloš Toman nastúpilo ráno  dňa 8. novembra  2014 o 04. 00 hod. do autobusu, ktorý nás po dlhej ceste priviezol pred  bránu bývalého koncentračného tábora Osvienčim, ktorý v areáli poľských kasární v roku 1940 zriadili Nemci.

Z obrázkov všeobecne známy nápis nad hlavnou bránou tábora „Arbeit macht frei“ zmrazil aj posledné úsmevy na našich tvárach. Prechádzajúc potom expozíciami v chladných tehlových barakoch, naše pocity tiesne a úzkosti boli ešte viac umocnené. V sklenených vitrínach, ako  nemí žalobcovia ľudskej zloby a nenávisti,  boli za sklom umiestnené stovky kufrov s menami väzňov, topánky, hrnce, detské oblečenie, hygienické potreby i haldy ostrihaných ľudských vlasov. Smútok a zdesenie sa dali priam krájať.

Pri múre, kde dennodenne popravovali väzňov, či v plynových komorách s kremačnými pecami mnohí z nás tlak chvíle i silu zážitku nevydržali. Strašné...

A to strašnejšie a autentickejšie nás ešte len čakalo. Dedinka Brezinka vzdialená 3 kilometre od Osvienčimu. Tu bola minulosť odrazu ešte bližšie.

Polorozpadnuté baraky, chladné drevené postele väzňov, studené umyvárky,  jazierko, kde sypali popol väzňov i hrôzu naháňajúce kamenné latríny nenechali nikoho z nás na pochybách, že zločiny proti ľudskosti sú najstrašnejšími zločinmi. Smútok a tieseň z našich tvárí sa pokúšalo celý deň odohnať teplé jesenné slniečko, ktoré ako jediné sa na tomto pochmúrnom mieste dokázalo usmievať.

Silné zážitky, pohľad na utrpenie i precítenie ozajstnej  ľudskej  tragédie zostanú pre nás mementom navždy.

Lebo : Pamätaj, jestvujú zločiny, ktoré nezarastú trávou.